NAŠE PRÍBEHY
ROZPRÁVKY Z PODHRADKY
Jeden aprílový podvečer sme pri vchodových dverách objavili veveričie mláďatko. Maličké, vystrašené a veľmi zraniteľné, keďže po našom sídlisku sa voľne pohybujú mačky. Zobrali sme ho do bytu, urobili sme mu z papierovej krabice malý brlôžek na prenocovanie a ráno sme začali situáciu riešiť...Po dlhých peripetiách nakoniec veveričiatko skončilo na veterinárnej fakulte, kde ho zverili mladej študentke. O týždeň na to, nám klopkal sused na dvere, či nechceme ďalšiu veveričku. Cez šachtu sa dostala ku nim na WC. Keďže bol piatok večer, toto mláďatko s nami prežilo celučký víkend, zažili sme kopec srandy, ale aj trápenia, lebo malé bolo ešte závislé na materskom mliečku a iné tekutiny piť odmietalo. Stihlo sa s nami skamarátiť a veru nám bolo veľmi ľúto, že sme ho zas museli zaniesť na veterinu. Príbeh záchrany veveričiatok pokračoval...nebudeme však všetko prezrádzať.
V každom prípade bol tento zážitok inšpiráciou k napísaniu našej prvej knihy a postupne sa k nemu pridali ďalšie zážitky nielen nás, ale aj susedov a obyvateľov Podhradovej. Rozprávky sme začali písať po narodení prvej dcérky. Mali sme neúrekom neuveriteľných námetov, Peťove skúsenosti s písaním, prečítané obľúbené rozprávkové knižky z detstva a aj od súčasných autorov nás nasmerovali k príprave diela pre deti. Vyše roka nám trvalo, kým sme dali dokopy hrubé texty. Dookolo sme ich vylepšovali a postupne ich vypilovali. Popri tom Eva pripravovala ilustrácie a rodinný kamarát Janko Repka nám ručne napísal nielen nadpis knihy, ale aj všetky nadpisy rozprávok. Tešíme sa že naša kniha bude prezentovať poctivú ručnú prácu a oprášime aj trochu zabudnuté umenia písaného písma.
ČAROVNÉ KRESLO
V prípade príbehu o Čarovnom kreslo sme napriek tomu, že má fantazijné prvky tiež vychádzali zo skutočnej udalosti. Jedného rána sa pred vhodovými dverami našej bytovky objavilo veľké kreslo a nikto sa k nemu nehlásil, nikto si ho nezobral. Len ho ľudia posunuli na trávnik, aby pri dverách nezavadzalo. V danom čase začínala covidová epidémia, naše deti nechodili do škôlky, ihriská aj detské centrá boli zatvorené. Kreslo deťom poslúžilo ako preliezka či trampolína, a popri tom ich napadlo, či sa kreslo dá otvoriť a čo by asi v ňom mohlo byť.... Nápad na nové dobrodružstvo bol na svete.
Do príbehu sme zapracovali aj rôzne rastlinky, stromy, či malé živé tvory - ako lienky, cifrušky, mravce... ktoré bežne vidno na našom sídlisku. Fiktívna postava škriatka Hugolína vychádza zo skutočnosti, že priľahlých Košických lesoch sa v minulosti nachádzali bane. Ako všetci dobre vieme, starí baníci na škriatkov skutočne verili. Ktovie kam sa podeli, keď bane zatvorili? Prečo by sa jeden z nich nemohol usadiť aj v podzemí pod našim sídliskom?